Ústava Zeme

My ľudia, mimoriadne úspešný biologický druh planéty Zem, ktorému sa podarilo vytvoriť globálnu kultúru – civilizáciu, uvedomujúc si nebezpečenstvo, ktoré hrozí nám i ostatným živým systémom z procesu živelného preformovania prírody kultúrou, prijímame túto Ústavu Zeme, ktorá potvrdzuje rozpoznané hodnoty, nároky a práva našej materskej planéty.

S vedomím zodpovednosti voči budúcim generáciám vyhlasujeme Zem za svojbytnú ontickú kreativitu a subjektivitu – za hodnotu nadradenú človeku i kultúre. Prirodzenú kreativitu Zeme, ktorá umožňuje kultúru aj práva a slobody človeka, považujeme za nadradenú ľudskej kreativite aj právam ľudí. Za ústredný právny princíp ľudstva 21. storočia, záväzný pre ústavy všetkých štátov aj listiny základných ľudských práv a slobôd, vyhlasujeme nevyhnutnosť uchovať Zem obývateľnú pre ďalšie ľudské pokolenia a ostatné živé stvorenia. Človek ani kultúra nie sú svojbytným súcnom, sú závislí od Zeme. Relatívne svojbytným súcnom v rámci vesmíru môže byť len Zem. Iba celá jej biosféra je najmenším autonómnym systémom schopným dlhodobého vývoja v čase. Všetky jej prirodzené subsystémy vrátane umelej ľudskej kultúry sú dočasné a nesamostatné, závislé od zdravia a prosperity biotického celku.

Zaväzujeme sa chrániť Zem pred sebeckou expanziou predátorsky orientovanej kultúry. Jej hodnotu, nároky a práva, nadradené človeku aj kultúre, budeme presadzovať všetkými prostriedkami.
V súlade s týmto záväzkom vyhlasujeme:

Hlava prvá

Zem

  1. Zem je prirodzeným domovom všetkých svojich navzájom závislých živých bytostí. Nemôže patriť žiadnemu biologickému druhu, teda ani človeku ako druhu. Človek, tvorca kultúry, nesmie Zem pustošiť ani sebe samému, ani ostatným živým bytostiam.
  2. Zem je pre náš druh a ľudskú kultúru najvyššou hodnotou. Je najstaršou, najširšou a najsilnejšou tvorivou aktivitou – jedinečnou planetárnou subjektivitou. Musíme hájiť jej právo na evolúciu, na udržiavanie planetárnej rovnováhy medzi živými a neživými systémami.
  3. Kultúra sa nesmie ďalej rozširovať ani na úkor prirodzenej rozmanitosti planéty, ani na úkor ľudského zdravia.
  4. Ako systém nadradený ľuďom i umelej kultúre je Zem suverénom, ktorého obhajcami a hovorcami sa musia stať volené a kontrolované inštitúcie.
  5. Zaväzujeme sa zastaviť úbytok, deštrukciu a zamorovanie prirodzeného bytia a na tento účel presadzovať prijatie systému zodpovednosti ľudí vrátane účinných a odrádzajúcich sankcií.

Hlava druhá

Človek

  1. Človek nie je bezprostrednou príčinou súčasnej ekologickej krízy. Príčinou krízy je systémový konflikt umelej usporiadanosti kultúry s prirodzenou usporiadanosťou Zeme.
  2. Ľudstvo nie je zodpovedné za Zem. Je zodpovedné za kultúru, za svoje dielo, ktorým Zem rozdelilo na dva opozičné systémy: kultúru a prírodu. Zmieriť kultúru s prírodou je výsostnou úlohou práva, politiky a vedy v nadchádzajúcej etape biofilnej kultúry.
  3. Subjektivita ľudského druhu je obmedzená nadradenou subjektivitou Zeme. Všetky osoby a štátne orgány majú povinnosť rešpektovať túto širšiu subjektivitu, chrániť rozmanitosť a celistvosť biosféry, šetrne využívať neživé produkty Zeme.
  4. Vyhlasujeme, že človek ako druh môže byť biologicky súdržný iba s prirodzeným bytím a nie s umelým bytím kultúry. Uznávame, že to, čo prospieva Zemi, prospieva aj človeku.
  5. Prirodzenú usporiadanosť Zeme musia chrániť a presadzovať všetky právne systémy.

Hlava tretia

Kultúra

  1. Kultúra je umelý systém s vlastnou vnútornou informáciou, a tou je duchovná kultúra. Predpokladom biofilnej transformácie systému kultúry je zmena orientácie a obsahu duchovnej kultúry – hodnôt, poznatkov a regulatívov.
  2. Kultúra, ako výtvor človeka, nie je ani pokračovaním evolúcie prírody, ani procesom jej zošľachťovania. Je umelou a dočasnou konštrukciou, ktorá materiálne, energeticky aj informačne závisí od prírody. Je stavbou, ktorá nezodpovedá biologickej štruktúre človeka a ktorá sa po zániku ľudstva nezachová.
  3. Systém kultúry svojím rastom zatláča a ničí živé systémy, rozbíja prirodzené štruktúry Zeme. Ak má evolúcia systému kultúry pokračovať, musí opustiť dráhu kvantitatívneho rastu a podľa vzoru biosféry zvoliť spôsob kvalitatívneho „rastu bez rastu“.
  4. Štáty, ktoré priamo či nepriamo podporili rozvoj predátorského podnikania a neobmedzené šírenie materiálovo a energeticky náročnej spotrebnej techniky, umožnili pustošenie prírody. Nesú preto hlavnú zodpovednosť za dnešnú civilizačnú krízu.
  5. Všetkým štátom sa ukladá prijímať opatrenia na dlhodobo možnú spoluprácu kultúry so Zemou. Ukladá sa im, aby začali so zmenou predátorskej duchovnej paradigmy kultúry, aby začali proces prijímania biofilných zákonov a zaviedli osvetu o nevyhnutnosti zmierenia kultúry s prírodou.
Copyright © 2015 Josef Šmajs • Kopírovanie obsahu je možné výhradne so súhlasom autora. • Webdesign: PRO, s.r.o. • Slovenská verzia: Sieť Dobra